Na konci 18. a v prvej polovici 19. storočia sa do Trnavy sústreďovali katolícki vzdelanci, ktorí prebúdzali národný život Slovákov. V období maďarizácie sa Trnava stala slovenským národným a kultúrnym centrom. Najväčšiu zásluhu na tom mal najmä Anton Bernolák (1762 – 1813), kodifikátor prvého slovenského spisovného jazyka, jazykovedec a jeden z priekopníkov slovenského národného obrodenia. Podľa neho pomenovali jednu z dvoch hlavných skupín nositeľov slovenského národnoobrodeneckého procesu – bernolákovci. Anton Bernolák a Juraj Fándly v roku 1792 založili spolok Slovenské učené tovarišstvo na šírenie literatúry, osvety a kultúry v novom spisovnom jazyku. Hlavnou činnosťou tejto celonárodnej kultúrnej inštitúcie bolo vydávanie kníh v záujme kultúrneho a mravného pozdvihnutia Slovákov. Trnavské hospodárstvo v prvej polovici 19. storočia postupne ožívalo a pomaly sa zvyšoval aj počet obyvateľov. V roku 1840 v Trnave žilo 6 986 obyvateľov. Aj keď mesto zostalo centrom remeselníckej výroby, zvyšovala sa aj poľnohospodárska produkcia, najmä výroba cukru. Napriek cholerovej epidémii v meste v roku 1831 postavili budovu divadla. Zlomovým rokom pre rozvoj Trnavy bol rok 1836, keď medzi Bratislavou a Trnavou začali stavať konskú železnicu, ktorá slúžila na prepravu obilia a dreva k Dunaju. V roku 1846 dokončili aj úsek medzi Trnavou a Sereďou. Konská železnica slúžila až do roku 1872, keď ju prebudovali na parný pohon. Revolučné roky 1848 a 1849 podmienili v celej Európe priaznivejší hospodársky rozvoj. V období Bachovho absolutizmu a rastúceho národnostného útlaku sa Trnava stala sídlom Hornonitrianskej župy (v rokoch 1850 až 1860). Novou reorganizáciou Trnava v roku 1860 prestala byť sídlom župy a stala sa „len“ sídlom slúžnovského okresu Bratislavskej župy. Jedným z významných medzníkov v hospodárskom rozvoji mesta sa po rakúsko-maďarskom vyrovnaní stalo založenie cukrovaru. S výstavbou cukrovaru sa začalo v roku 1868. Trnavský cukrovar sa na začiatku 20. storočia stal jedným z najväčších podnikov potravinárskeho priemyslu v Uhorsku. K tradičným potravinárskym odvetviam patrilo v Trnave aj sladovníctvo. Trnava si postupne vybudovala povesť potravinárskeho centra. V čase národnostného útlaku a presadzovania maďarčiny do všetkých oblastí verejného života vznikol v Trnave v roku 1870 Spolok svätého Vojtecha, ktorý počas zatvorenia Matice slovenskej udr­žiaval národné povedomie Slovákov. Spolok sa počas celej existencie zameriaval na kultúrne a mravné povznesenie Slovákov. Spolok dodnes plní aj úlohu vydavateľa liturgických kníh, cirkevných dokumentov, románov a básní a niekoľkých časopisov a novín. V hospodárskom vývoji Trnavy priniesol začiatok 20. storočia ďalšie narastanie sociálnych rozdielov medzi bohatými obchodníkmi a podnikateľmi na jednej strane a mestskou chudobou na druhej strane. Slovensko-nemecká väčšina sa postupne zmenila na slovensko-maďarskú väčšinu. Rozhodujúcu úlohu šíriť maďarčinu ako štátny jazyk mal maďarský kultúrno-vzdelávací spolok FEMKE, ktorý mal pobočku aj v Trnave. Mesto si napriek tomu zachovalo úroveň strediska slovenského národného hnutia na západnom Slovensku. Zánik uhorskej monarchie a vznik samostatnej Československej republiky v roku 1918 privítali Trnavčania spontánne a súhlasne pred radnicou. V prvých novembrových dňoch roku 1918 sa začalo obsadzovanie západného Slovenska českými a slovenskými vojakmi. Nové vojsko ovládlo Trnavu 7. novembra. Maďarská vláda sa však pokúsila obnoviť starý poriadok, avšak československé vojská Trnavu 24. novembra definitívne oslobodili. Správu mesta prevzal národný výbor a po jeho zrušení mestský zastupiteľský zbor. Slúžnovský úrad bol nahradený okresným úradom. V období medzi prvou a druhou svetovou vojnou bola Trnava tretím najväčším slovenským mestom. Podľa sčítania ľudu z roku 1921 žilo v Trnave 17 492 obyvateľov. Do roku 1930 sa počet obyvateľov zvýšil o 8 000. Rast počtu obyvateľstva úzko súvisel s rozvojom podnikania a rastom pracovných príležitostí.